PREMENENÉ RANY

            Spovednice nie sú – ako si to ľudia často predstavujú – umyvárkami, kde rýchlo a ľahko zo seba osprchujem to, čo umazalo môj ideálny obraz o sebe samom, kde sa zbavím toho, čo ma vyrušilo z môjho (falošného) pokoja, a vrátim sa späť ku svojím príjemným ilúziám o vlastnej nevinnosti. Kto sviatosť zmierenia takto používa a zneužíva, najskôr na seba navršuje ďalší, tentokrát skutočne ťažký hriech – životnú lož, klamanie seba. Ten potom sotva porozumie slovám a životnej skúsenosti svätého Augustína, že aj hriechy nám môžu slúžiť na naše dobro.
            Naše hriechy nám môžu pomôcť vtedy, keď nám vo chvíli skutočného pokánia spadnú šupiny z očí a keď pravdivo objavíme svoje miesto vo svete. Keď pochopíme, že v odvekom zápase dobra a zla nie sme a nemôžeme byť neutrálnymi divákmi a už vôbec sa nesmieme s naivnou samozrejmosťou uvelebovať na tribúne „dobrých a spravodlivých“.
            I náš život, i naše srdce je dejiskom zápasu dobra a zla, a preto zákonite i my nesieme mnoho rán, ktoré – ak chceme, aby boli uzdravené – musíme najskôr objaviť a odkryť. Patria sem jednak naše boľavé, ale aj zabudnuté či nikdy neobjavené a nepriznané traumy, patria sem sklamania a poškodenia „osudom“, ďalej rany, ktoré nám zasadili druhí, ale aj tie zranenia, ktoré sme (možno aj v dobrej vôli) spôsobili druhým my sami a ktoré nás často poškodzujú viac ako rany utrpené od druhých.
            Ak hovorím na začiatku svätej omše „mea culpa“ – moja vina, tak nie preto, aby ma to zrazilo do prachu sebaobviňovania a sebaľútosti, ale aby ma to postavilo z falošných nebies ilúzií o sebe späť na zem – a aby som smel zakúsiť, ako ma Boh znova tvorí z prachu zeme a vdychuje do mňa svojho Ducha.
            Keď Kristus prichádza k nám tak ako k Tomášovi a ukazuje nám svoje rany, povzbudzuje nás mať „odvahu k pravde“. K odvahe zbaviť sa vlastných brnení, masiek a púdru, ktorými pred druhými tak často zakrývame svoje vlastné zranenia. Pretože človeka často najviac vysiľuje snaha ich zakryť, prebiť a kompenzovať kŕčovitým predstieraním alebo permanentným preťažovaním vlastných síl. Nie vo všetkých prípadoch je rada sv. Ignáca „agere contra“ (jednaj opačne než k čomu ťa ťahá) vhodná – napr. ustavičné vtipkovanie ľudí trpiacich depresiami pôsobí časom viac alebo menej únavne. Tomu, čo sa v nás tak silno hlási, tomu by sme mali dať slovo a pozrieť sa z tváre do tváre. Často priama konfrontácia s týmito našimi vnútornými problémami býva menej namáhavá, bolestivá a nebezpečná ako neustále unikanie pred nimi.
            Keď sa človek dokáže skutočne oprieť o uistenie, že Boh nás prijíma takých akí sme, i s našimi traumami, bolesťami, jazvami a problémami, potom už samo toto vedomie môže niekedy ponúknuť bezpečnejšie spočinutie (a odpočinok od vlastných stresov a frustrácií) ako vankúš na pohovke u psychoanalytika. (tým samozrejme nechcem bagatelizovať pomoc psychoterapeuta, ktorá je v mnohých prípadoch nutná a ktorá sa s duchovnými cestami k vnútornému uzdraveniu vôbec nemusí vylučovať.)
            „Čo nie je prijaté, nemôže byť vykúpené,“ učili starí cirkevní otcovia. Preto prvé, čo Boh od nás chce, keď nám dopraje milosť, je uvidieť svoje rany a prijať ich. Pokorné vyznanie: „I toto som ja! Smiem mať svoje rany!“ To je veľké oslobodzujúce poznanie! Nemusím byť silný a krásny a úspešný ako hrdinovia filmov a televíznych seriálov, nemusím byť žiarivo šťastný, neotrasiteľne zdravý a večne mladý ako panáci v reklamách na všetko a na nič, nemusím mať oči horiace odhodlaním a presvedčivý úsmev ako politici na volebných plagátoch.
            „Boh sa im smeje,“ (Ž 2,4) – rovnako ako vtedy, keď prišiel vzhliadnuť na vrcholok babylonskej veže – a my sa môžeme smiať s ním. Je to veľmi oslobodzujúce smieť byť takým, akým skutočne som.
            Ako je to však s ranami, ktoré som rozdal ja iným? Ako je to s ranami, ktoré nie sú len mojou súkromnou záležitosťou, ale zasiahli aj oblasť mojich vzťahov? Tu žiaden zázračný nový recept neexistuje: kde sa môžem ospravedlniť, mám sa ospravedlniť, kde môžem veci napraviť, musím ich napraviť, kde sa mám zmieriť, treba, aby som sa o to aspoň pokúsil. A tam, kde už naozaj neviem vynahradiť to, čo som pokazil či zanedbal, musím to vedieť pustiť z ruky. Tam je dôležité mať odvahu tieto veci vložiť do plameňa Božieho milosrdenstva a v dôvere v Božie odpustenie odpustiť aj sám sebe. Ak moje staré viny prešli modlitbou (prípadne sviatosťami), ak sa stali pre mňa poučením, ktoré mi pomôže ich ľahkomyseľne neopakovať, potom sa smú stať pre mňa definitívnou minulosťou, vykúpenou minulosťou, ktorú som odovzdal Bohu a už sa nemusím a nemám o ňu starať. A pokiaľ z tejto minulosti budú ešte stále vyšľahávať pocity viny, ktoré ma už nevedú k uzdravujúcej pokore, ale ma ochromujú, potom mám s nimi zaobchádzať ako s ktorýmkoľvek iným pokušením – odohnať ho ako dotieravú muchu, nevšímať si ho ako štekajúceho psa za plotom cudzej záhrady.
            Sú ľudia, ktorí nedokážu uveriť v Božie milosrdenstvo, nedokážu odpustiť sami sebe, nedokážu sa vymaniť z pocitov viny, a tak sa týrajú stále novými úkonmi pokánia, vidia hriech aj tam, kde nie je. Ich stále pochybnosti a mučenie seba vychádzajú z narcistického krúženia okolo vlastného „ja“, pričom prehliadajú Božiu lásku a nikdy sa nedozvedia oslobodzujúcu a uzdravujúcu pravdu, že táto láska je väčšia ako ich hriech.
            Ak dokážeme naozaj prijať svoje rany – v sile viery, v dôvere, že Boh nás s nimi plne akceptuje, už tým sú premenené. Neznamená to, že nutne musia prestať navždy bolieť – veď aj staré jazvy a rany tela sa za určitého počasia znovu ozývajú – avšak už majú úplne iné miesto v našom živote a náš život s nimi môže byť plnší, celistvejší a bohatší.

                                                                         (Zdroj: Tomáš Halík, Dotkni se ran, str. 205)